Predvianočná spomienka

Na ceste nočnou električkou som stretla bezdomovca. Nastupoval na rovnakej zastávke ako ja. Všimla som si ho pretože v rukách držal ošarpanú modrú gitaru s tromi strunami. Dve chýbali úplne a posledná mu praskla pri hraní počas toho ako nastupoval. Texty čo spieval nedávali zmysel. Sadol si na voľné miesto v prednej časti električky. Tvárou ku mne, asi štyri rady sedadiel predo mnou. Sedela som vzadu. Bol špinavý a zanedbaný. Ľudia odvracali pohľady. Vysmiate ústa odhaľovali zvyšné dva predné zuby. Medzi hlasitými prianiami krásnych Vianoc adresovanými všetkým naokolo som sa dozvedela, že cestuje na konečnú. Divoká Šárka. Tam ich v Prahe podľa všetkého prebýva mnoho. V okamihu som začula hlasité buchnutie. Modrá gitara s hrmotom dopadla na podlahu. Nikto ju nestačil zachytiť. Ani sa nepokúšal. Bezdomovec začal v okamihu hlasito kašlať. Lapal po dychu. Zadúšal sa. Očividne nebol v poriadku. Privieral oči a rukami si stískal hrudník. Trvalo to už nejakú chvíľu. A nič. Pohľady ostali odvrátené. Nevydržala som to. Vstala som a rýchlymi krokmi prešla na druhý koniec električky. "Nie je vám zle? Nepotrebujete pomôcť?". Jeho ruka naznačila veľavravné gesto. Pochopila som. Rýchlymi pohybmi som ho párkrát pobúchala po chrbte. Prestal sa dusiť. Jeho dych sa upokojil. Rukou sa načiahol na zem. Zodvihol svoju modrú gitaru. Potom sa na mňa usmial svojim štrbavým úsmevom . Podal mi ju. Nemohla som ju predsa prijať. Gitaru som mu vrátila. Na tejto zastávke som už musela vystúpiť. Ešte som začula ako si veselo čosi šomre popod nos. Bolo to tuším o paštike, cibuli a chlebe. Pohľady spolucestujúcich som si nevšímala.